piatok 23. septembra 2011

Ako liezť na stene a pri tom sa zlepšovať I.

Asi najdôležitejšie je si hneď na začiatku uvedomiť, že je obrovský rozdiel medzi "jednoducho si ísť zaliezť" a "ísť trénovať".

V nasledujúcich krokoch sa musíme naučiť, nie len nejako liezť cesty, ktoré tak, či onak prejdem, ale aj skúšať cesty s väčšimi intenzitami. Tu vstupujeme do projektu, v ktorom určite 5-7 krát odvisneme a nie každý krok pochopíme na prvý krát. Ide pritom nie len o silu, ale o techniku a mentálnu vyzretosť. Pritom sa musíme naučiť, vedieť cestu a kroky naspamäť. Kto si nevie spomenúť na kroky, musí ich stále korigovať, dostane sa do akejsi „krokovej zápchy“, a z toho bude pomalý a nerytmický. Nasledovne bude visieť dlhšie na chytoch a strácať pritom silu. Jasné, neee?

Rozohriatie sa ( asi 10 minút):

Zopár všeobecných strečingových cvičení pred lezením by malo patriť k začiatku každého tréningu. Pomalé bouldrovanie k tomu patrí takisto.

Progresívne rozliezanie sa (približne 30 minút):

V približne troch cestách, ktoré vieš bez problémov vyliezť, by si sa mal rozohriať. Postupne sa približuj tvojmu on-sight maximu. Poslednú cestu by si mal vyliezť tak, že cítiš pumpovanie v predlaktiach.Pauzy medzi cestami by mali byť postačujúce na výmenu sa s tvojim partnerom. 5 až 6 minút je maximum na jednu cestu.

Lezenie projektu ( približne 90 minút):

Nájdi si cestu, ktorá je o 2,5 stupňa otiažnosti ťažšia ako tvoje RP ( napr. kto lezie 5+ vyhľadá si projekt 7-, alebo kto má on-sight 6+ ide na 7/7+,7 ide na 8-/8, ....). Len ten, kto skúša dynamický intenzívny nárast, sa čomusi priučí. A to mentálne, fyzicky a kondične. Nerozumej pod týmito cestami lezenie ako také, ale tréning v mentálnej a taktickej rovine ( to by malo pomôcť aj pri motivačných problémoch).
Skúšaj túto cestu, teda všetky jej pasáže od začiatku až po koniec preliezť. Uč sa naspamäť všetky jej kroky a pohyby. Snaž sa ich čo najlepšie zapamätať. Len ten, kto dostatočne často opakuje kroky na stene až do bezchybného prevedenia, ich dokaže automatizovať a využívať aj v iných cestách.
Pauza v takom projekte je približne 30 minút, kedy tvoj partner skúša svoj projekt. Počas nej by si si mal oddýchnuť dostatočne na to, aby si sa pustil do druhého opakovania.

Ukončenie:

Najlepšie ukončenie je pohodové dolezenie asi dvoch jednoduchých ciest. Krátka gymnastika a strečing takisto neuškodia, ako aj pivko s parťakmi po stene :) 

piatok 9. septembra 2011

MTB Hrebeňovka Čergov 2010

Leto 2010 bolo pre mňa viac bajkové ako lezecké. Aj preto, že som mal nový stroj, ktorý si neviem doteraz vynachváliť. Lappierre Zesty mi sekol presne ako šerbeľ na riť. Pohodlný full, ktorý splňa na 100%, čo očakavam od bajkovania. Do vrchu sa netrápiť a z kopca mať pôžitok.
Tak som jazdil po Bankove hore dole, s pretekármi a nepretekármi, po suchom a po mokrom... Až Bankov začal byť rutinou. Raz som si spomenul na jeden rozhovor s Fernetom, ako si pochvaľoval hrebeňovku Čergova. On ju stihol za pol dňa a poobede šiel ešte vybajkovať na Branisko. Som si vtedy dačo pomyslel. Ale hneď ma upozornil na to, že je to náročná bajkovačka. No to už len potvrdilo to, čo som si myslel, zasa mudruje.
Plán bol teda jasný. Na FB som vytvoril udalosť, ktorú som predstavil ako easy jazda na dva dni, hrebeňovka + 2. deň dojazd do Kysaku.


Keď sa niekto pozrie na obrázky hore, tak len musí súhlasiť, že to je easy,neee. Súhlasili aj účastníci, Lucia, Dalibor, Tibor, Epi a Lukáš. Odchod z Košíc bol teda sobotu o 10tej ráno, aby sme boli na obed v Lipanoch. Lukáš ako jediný z nás, mal už časť tej trasy prejdenú. Tak po úvodnom pive sa dal na čelo, doviesť nás na hrebeň kopcov. Podarilo sa. Bajky sme dotlačili na hrebeňovku. Doslova, lebo nosiť ich v tom kopčisku bolo nemožné. Boli takí, ktorí z toho pôžitok nemali, ale vychutnali si potom výhľad na Belianske a Vysoké Tatry. 


No a konečne teraz začíname jazdiť. Hovorím teraz za seba. Po sedlo Priehyby to bolo mega super. Tiahle single, bez akýchkoľvek technických pasáží, väčšinou dole. Hneď na to krátko prudšie dokopca a zasa tiahly zjazd. Striedanie pečúceho slnka na horských lúkach s chládkom v lese. Až som zistil, že som v predu sám a ostatní zostali dakde za mnou. No nič, počkám ich a aspoň nafotím každého jedného, ako zjazduje.
Keď mi už ruka išla odpadnúť a nikde sa nikto neukazoval, začal som tušiť zlé veci. Bohužiaľ sa potvrdili. Lucia sa pri jednom zjazde vysypala rovno na šotolinu a nepekne si rozdrela lakeť. Musím pochváliť Lukáša, ktorý jej ranu hneď na mieste ošetril. Kým som sa tam objavil ja, už vlastne bolo povšetkom. Dalibor jej zošruboval dokopy rajdy a mohli sme pokračovať. Zvyšok cesty som teda šiel spolu na konci s Luciou, ktorá si to už tak s krvavým lakťom a bolesťami nemohla veľmi užiť. Tak aspoň zostavalo viac času obzerať sa po okolí.
Vytlačenie bajkov zo sedla Priehyba a posledná etapa dňa dala asi najviac zabrať Tibimu a hlavne Epimu. Tá z neho dostala aj najposlednejšie časti rezervy energie, ktoré sú napríklad potrebné na reč a minimálnu komunikáciu. Dôkaz tohto tvrdenia je počet objednaného jedla a piva naraz, ktoré si dal na chate Čergov :) 


Po noci strávenej na chate nás čakal zjazd do civilizácie. Kedže sme sa cestou trochu potrúsili, meeting point bol motorest pri Veľkom Šariši. Pre zopár jazdcov to bol aj finish point. Ja s Daliborom, sme predsa len pokračovali ďalej. Krížom cez lesy smer Kvašná Voda a Radatice, stále po turistickej značke sme sa blížili ku Kysaku. Až niekde nad ním sme sa stratili. Teda ja vravím, že sme boli dobre, to len značka sa stratila. Ale aj to sa skončilo dobre a v pohode sme došli do Kysaku, kde sme hneď naskakovali na vlak.


Veľký výkon podala Lucia, ktorá dva dni bajkovala prakticky s jednou rukou. Epi a Tibor so mnou potom nejaký čas nešli na bajk ?!? Ale už sme zasa kamoši :) 
Všetko teda dobre skončilo a dakedy treba priznať, že ten Fernet má občas pravdu.

streda 7. septembra 2011

Lezenie v Rumunsku 2009

V septembri pred dvoma rokmi sme s Daliborom boli objavovať lezecké oblasti v Rumunsku. Tento blog by mal slúžiť ako motivácia. Dostali sme sa do troch oblastí v pohorí Apuseni, západne od Karpát. Teda bližšie k Slovensku.

Cheile Turzii - kaňon Turda je vlastne čosi na spôsob nášho Zádielu. Nachádza sa pri meste Turda. Väčšina ciest je viacdľžkových, odistených skobami alebo nitmi rôzných kvalít.




"Cukrová homoľa" a na nej niekoľko ciest. My sme si vybrali veľmi populárnu hranu veže. Deň predtým nám miestni lezci vysvetľovali ako sa da zlaniť späť cez veľké skalné okno. Zlaňák sme nenašli, tak sme sa pekne prešli dookola. 

Rimetea je dedina neďaleko Turdi. Okrem toho, že je zaradená do zoznamu UNESCO, tak je zaujímavá aj lezecky. Hneď nad dedinou je niekoľko sektorov s vyše 100 cestami, veľmi solídne odistenými novými nitmi.

15 až 20 metrové cesty sú skoro všetky orientované na juh. Po vlastnej skúsenosti odporúčam liezť na jar alebo jeseň. Rajbasovému lezeniu nevadí ani dážď, cesty sú hneď suché.


Valisoarei - priesmyk asi 10 km od Rimetei. Okrem jedného sektora, všade treba čoky a friendy. Cesty sú ale dobre označené veľkými červenými nápismi, ktoré vidno už od cesty.

Buces Vulkan je oblasť skoro uprostred Apuseni. je to obrovská stolová hora. Lezie sa ale len v zopár sektoroch od dediny Buces. V nových cestách sú nové nity, v starých cestách staré skoby.


Sektor Central je maličký sektor dobrý na rozlezenie. Potom sa už možno pustiť do väčších chutoviek.


Miestna klasika, v ktorej trčia skoby rôzneho veku, má nové nity na štandoch a končí na vrchu centrálnej steny. Pri zlanení si môžte pozrieť moderné cesty v nej.


 Ako som už vyššie písal, cesty majú nápis viditeľný už zďaleka. Tento na fotke vidno až z krčmy v dedine Buces.



Nie je nič zvláštne, že v ceste narazíte na takéto armatúry z čias socializmu. Chválitebné ale je, že ich menia za nové veci. Vlastná sada stoperov ale určite poteší.

 

Ďalšia nemenej dôležita vec je, že vás nebude naháňať žiaden ochranár. Domáci sú veľmi srdeční a radi poradia.
No a liezť možno celoročne, skoro všetko, čo sme našli, bolo orientované na slnko.


Zvyknúť si treba ale na turistické značenie, úplne odlišné od toho našeho. O to pestrejšie.


Celkom samozrejmý je kontakt s domorodcami. Ich pohostinnosti neujdete. Fotka, kde nás pozval na domácu náš "sused", to dokazuje.Jazykové bariéry neexistujú. Nazdravie sa povie Norok, alebo Domine Ažute :)


Ani problém kempovať hocikde tu nieje. Tento stan sme mali postavený v strede dediny. Babka odvedľa nás pravidelne zásobovala čerstvými paradajkami a uhorkami.

Okrem lezenia sa tam parádne bajkuje. Ale o tom inokedy. Ten kopec v pozadi je Buces Vulkan.


                                                         Tak už len naštartovať a vyraziť!